...čakáreň

 _foto:NTSSR

...poznáte to – stojíte predo dvermi čakárne, kde v podvedomí dúfate, že po otvorení dverí pozdravíte dvoch usmiatych pacientov, ktorý už čakajú pred vami a uspokojíte sa s tým že tu zrejme budete musieť stráviť aspoň pol hodiny. Priznám sa, podobné pocity som mal aj ja keď som sa chytil takejto čakárenskej kľučky (okrem toho, že som v duchu spočítaval všetky baktérie, vírusy a inú háveď s chápadlami, ktorá sa mi týmto aktom prilepila na prsty...). Po roztvorení dverí ma však čakal pohľad nie príliš optimistický. Komunita vysmiatych pacientov, ktorý ukoristili najlepšie miesta, nehovoriac o tých popredných v poradovníku visiacom pri dverách ordinácie. Predstavte si hromadu uhundraných vtákov sediacich na drôte medzi dvoma stĺpmi držiac sa ich pazúrmi ako kliešte – áno, vaše miesto je teraz až na drôte, ktorý vedie k tomu tretiemu stĺpu...
Ako som tak sedel na svojom drôte obklopený hromadou uhundraných vtákov a očami prebrázdil celú čakáreň, padol mi zrak na hromádku pestrofarebných informačných letákov. Z predstavou garancie zábavného čítania (keď už som teda mal prečítané iné zábavné čítanie v podobe ordinačných hodín susedných ordinácií a upozornení pacientom typu „Neuzatvárajte manželstvo počas doby PN..“), som teda vzal leták do rúk. Naozaj pekné obrázky a človek sa tiež dozvie akú všelijakú chorobu ešte môže dostať a čím všetkým by to potom mohol vyliečiť. Vedeli ste že ak na vaše ťažkosti do 7 dní nepomôžu kortikosteroidy obsiahnuté v masti X mali by ste použiť lokálny imunomodulátor v masti Y... ? nie? zájdite do najbližšej čakárne a zalistujte v letákoch...
 

_{foto: Moje zdravie}

Ako sa však človek zahĺbi do štúdia letákov, môže tu vzniknúť jeden problém v prípade, že niekto preruší váš tok myšlienok. Napríklad keď sa zrazu otvoria dvere ordinácie a sestrička, komoliac vaše meno, na vás vrhne pohľad z ktorého človek vyčíta "si na rade". Jasné, je treba zdvihnúť zadok a konečne ísť. Prekračujúc prah ordinácie však zrazu rozmýšľam po čo som sem vlastne prišiel. Nie že by som si mýlil moje príznaky s tými o ktorých som sa práve dočítal v letákoch, ale človeku sa niekedy stane taký krátkodobý výpadok, počas ktorého nevie o čo mu vlastne ide. Predstava že na otázku „čo vás trápi...“ by som so skleným pohľadom rozmýšľal čo mi vlastne má byť, ma dosť vydesila. Až natoľko, že som radšej začal okamžite s prehrabávaním mozgových šuflíkov obsahujúcich môj myšlienkový balast. Zbesilé otváranie šuflíkov ukončilo až usadenie na stoličku oproti pani doktorky, kedy sa konečne našlo to, čo sa hľadalo a ja som mohol kompetentnej vysvetliť po čo som tam vlastne prišiel. Dôkladné čakanie v čakárni dá teda človeku naozaj zabrať, uznáte...

 _{foto: Netopjer}

PS: ...a aký bol výsledok mojej výpravy do ordinácie?...s igelitkou plnou liekov som sa teda doplazil domov, kde som chtiac-nechtiac každý po jednom vyskúšal a skúšať budem minimálne týždeň...